Proti tejto ceste k Bohu existuje mnoho protiargumentov, ale písať o nich nie je cieľom tohto textu. Avšak mne sa tu nasúva úplne iný kontext a síce súhlas s tým, že Boh je, ale čo s tým? Je zrejmé, že scholastika sa vyčerpala sama, jednoducho tam už „nebol dostatok mozgov" (Pieper) a to, čo sa niekdajší barbari mohli naučiť, už bolo osvojené a aj rozvinuté. Nemám však pocit, že by svet bol lepším, teda poznateľne lepším vzhľadom na to, že ciest k Bohu v stredoveku objavili viacej a teda bol akoby samozrejmý.
Renesancia sa vrátila k antike teda istej forme antickej kultúry a samozrejme politickému utopizmu, bola to príprava pre to, aby sme zabsolutizovali rozum. Svet sa stal naším svetom, už nie svet tvorí hranice, ale štáty tvoria svet. Iste, aká trúfalosť, ale predsa, ak pre ľudí nebol Boh dostatočným merítkom na konanie dobra, tak ním musí byť človek a jeho rozum. Racionálne zdôvodnená idea sa stane zákonom a vždy budú existovať bedári, ktorí budú odsúdení spravodlivým spôsobom, podľa spravodlivých zákonov, ale predsa budú v krivde. Nič nové pod slnkom, tragédiu poznali už Gréci.
„Príde teda čas, keď slnko bude na zemi svietiť len na slobodných ľudí, ktorí nebudú uznávať iného pána okrem svojho vlastného rozumu." (Condorcet) Samozrejme takéto preceňovanie rozumu sa okamžite odrazilo vo vnímaní sveta. Rozum bol postavený tak vysoko, že Kant nemusel ani opustiť Königsberg na to, aby vedel preskúmať človeka. Bolo to neprimerané nárokovanie si toho, že naše idey majú valnú cenu pre celý svet, pretože ak je jedna idea jasná, musí platiť všade. „Vo svete, ba ani mimo neho vôbec nemožno myslieť nič ako možné, čo by sa mohlo považovať za dobro, okrem dobrej vôle."(Kant) Na prvý pohľad sa takéto tvrdenie javí veľmi správne a v istom zmysle takým je, ale je z toho cítiť silné morálne predsudky, človek sa stane obeťou svojich etických presvedčení a svojho morálneho statusu. Takúto predpojatosť vyčítal už aj Kristus farizejom a zákonníkom a kto vie koľkým z nás kresťanov by sa dal pripísať onen pocit morálneho prepychu na úkor iných. To je motív tragédie, niekto musí nevinne trpieť pre morálnu predpojatosť iného a ostatní majú z toho pekné predstavenie.
Aj o tomto hovoril Nietzsche vo svojom diele Zrodenie tragédie. Samozrejme povedal aj známejšiu vec: „Boh je mŕtvy, (koľkých táto veta pobúri) lebo my sme ho zabili." A ja si priznám, že ak je Boh mimo čas, tak ho ja ešte stále zabíjam a niekedy aj tým, že sa snažím byť morálny na Kantov spôsob. To však nechajme bokom. Nietzsche asi nemal rád kresťanov a predsa postihol veľkú pravdu o tom, že v celom tom našom akoby idealistickom systéme bývalých otrokov je už len forma, stal sa z neho akýsi platonizmus pre verejnosť a pre mnohých ani to nie. Presne sem som sa chcel dostať. Z istého hľadiska je jedno, či niekto verí v Boha alebo nie, sebakritickosť dnešného človeka je tak nízka a ovplyvnená bulvárom, médiami ..., že jeho vedomosť o nejakej absolútnej pravde nemení jeho život. Pocit zodpovednosti a obrat k tomu aký je môj zmysel a poslanie tu na tomto svete sa zdegradoval len na to, že chcem tu zažívať šťastie a privierať si oči pred skutočnosťou. To, že uznávam, že Boh existuje, zo mňa nerobí dobrého človeka, takisto ako ateizmus neplodí zlých ľudí. Z ľudského pohľadu je to o tom, pre čo sa jednotlivec rozhodne v prítomnosti, ktorá nemá trvanie no paradoxne má dôsledky.