málo o pravde

Autor: Ondrej Vlček | 4.3.2011 o 14:55 | (upravené 4.3.2011 o 15:37) Karma článku: 2,53 | Prečítané:  747x

Používanie slova pravda je na dennom poriadku.  Pocit pravdivosti je nevyhnutný pre naše vnímanie sveta, ešte aj skeptik, ktorý hovorí, že nič nie je poznateľné, musí uznať existenciu jedinej pravdy a síce nepoznateľnosti.  Odpovedať na otázku: „ Čo je to pravda?", je však omnoho náročnejšie. Aj keby sme ju označili ako „kategóriu, ktorá hovorí o adekvátnosti poznania" (1), nepostihneme jej podstatu. Teórie pravdy by sme mohli rozdeliť na dve základné skupiny, korespondenčné a koherntné. Chcel by som trochu priblížiť korešpondenčnú teóriu a poukázať na jej slabé miesta.

 

Povedať o tom, čo je, že to je a o tom, čo nie je, že to nie je, je pravda" (2) Takisto aj v  Platónovom Sofistovi nájdeme podobný výrok. Táto tradícia sa neskôr uplatnila aj v stredovekej filozofii ako „pravda je súcno".  Na prvý pohľad sa to zdá veľmi jednoduché, akoby to neprinášalo nič nové. Ale, čo je? Táto definícia pravdy pozýva ľudský intelekt k tomu aby sa pokúsil uchopiť to, čo je, v samom základe bytia. Odzrkadlilo sa to najmä na stredovekej univerzite, kde artes boli viac menej  len sprievodným štúdiom k štúdiu metafyziky ako vedy vied.

Takéto triviálne tvrdenie o pravde sa javí ako nespochybniteľné, akoby to bolo pomenovanie samozrejmej skutočnosti. Nie je to úplne tak. Ako príklad uvediem situáciu, že A pozná B. Medzi tým, že niekto verí, že A pozná B a skutočným vzťahom týchto dvoch osôb platí pravidlo, že ten vzťah musel najskôr byť a až potom mohlo byť pravdivé pozitívne tvrdenie o ňom. Oznamovacie vety však zahŕňajú v sebe podmienky, negácie, ..., je ale možné tvrdiť, že existujú negatívne fakty, hypotetické fakty ...?  Napríklad  geocentrická hypotéza, by sa javila pravdou až dovtedy, kým by nebola spochybnená novými objavmi, takto to funguje vždy, keď používame indukčnú metódu, pretože nepotrebujeme úplnú pravdu, skrátka sa uspokojíme z teóriou, ktorá má vysokú pravdepodobnosť. V tomto prípade by nepravda bola zapríčinená síce nedostatočnými poznatkami, avšak v prípade skúmania, ktoré je  overiteľné výlučne racionálnou úvahou, by sme sa  mohli zamotávať v nepravde a pritom by si to nikto nemusel všimnúť. Je tu teda potrebné hľadať či niečo je alebo nie je. Napríklad to, že všetky osoby sú si rovné a majú nárok na ľudské práva.

 

Z toho nakoniec vyplýva najväčší háčik korešpondenčnej teórie, celé naše poznanie sa uskutočňuje, tak či onak v našom kultúrnom prostredí, ktoré už má svoju tradíciu a jednoducho sa nedá postaviť mimo a pozrieť sa na svet bez toho aby sa náš rozum nesnažil uplatniť hypotézy, ktoré momentálne považujeme za najpravdepodobnejšie. To by ale viedlo k obmedzenosti na jednej strane alebo skepticizmu, proti ktorému svedčí  pokrok vied a ich kompatibilita... . Táto teória teda bude vhodná len pod podmienkou, že externé objekty, ale aj zákonitosti sú nezávislé od nás a sú poznateľné minimálne na úrovni platnej pre celé ľudstvo.

 

1. Bakešová, Alena. Filozofický slovník. Praha , 2009.

2. Aristoteles. Metafyzika Γ,1011b25.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Nové pravidlá zásadne ovplyvnia ľudí. Dlžníkov aj exekútorov

Sociálna poisťovňa môže siahnuť na účet dlžníka aj bez exekútora, bezvýsledne exekúcie sa musia zastaviť.

KOMENTÁRE

Fico radí socialistom ako byť populárnejší

Toto má byť lekcia z postkomunistickej Európy?


Už ste čítali?