Prejsť cez Rubikon

Autor: Ondrej Vlček | 29.1.2011 o 13:31 | (upravené 29.1.2011 o 13:43) Karma článku: 4,64 | Prečítané:  714x

Človek ako ja, niekedy skrátka potrebuje poriadne dostať po ústach. Vnímam to, ako celkom jednoduchý kolobeh, niečo si myslím, potom to konfrontujem a zistím, že som spravil nespočetne veľa chýb, ktoré však boli takmer nevyhnutné pre to, aby som sa snáď posunul  ďalej. Zaujímavým prípadom je napríklad navštevovanie evanjelickej školy hrdým, v gréčtine všeobecným kresťanom, povinná účasť na Službách Božích a iné, v takej situácií úplne normálne veci.

 http://www.dwtx.org/var/files/Image/Youth/bible_youth_hands.jpg

 

Bývalo to veľmi lákavé provokovať a robiť si posmech z predspevu a nesústredenosti všetkých študentov. Zdalo sa veľmi ľahké dištancovať sa od hodín náboženstva a úplne najatraktívnejšie bolo  myslieť si, že človek je trošku viac už len preto, že je neuvedomelo tradičný katolík a má teda plnosť prostriedkov spásy, pritom ani sám nevie, čo to je. Je zaujímavé alebo skôr smutné,  že počas omše za účasti evanjelického farára a babtistického kazateľa si miništranti pošepnú aby nastavili prefáciu o Nepoškvrnenej. To nebolo, to je a najväčšou tragédiou tejto ľudskej, príliš ľudskej intolerancie je, že vôbec existuje. Sú to tí istý ľudia, ktorý sú vraj vzorom, ale predsa to sa stáva, a ono nám to niektorým niekedy trvá trošku dlhšie. Evanjelické gymnázium  v Liptovskom Mikuláši mi dalo možnosť uvedomiť si, možno aj trošku viac podstatne, že už tu bol aj 2. Vatikánsky koncil a jeho dokumenty, že tu bol Ján Pavol II, ktorý keď zomrel, tak na našom gymnáziu bola čierna vlajka snáď ešte skôr ako na fare. Tá škola má skrátka ducha.

Začiatky boli ťažké, predsa len, človek nemôže zostať v uzavretosti, človek neustále túži komunikovať, to čo prežíva, skrátka potrebuje žiť v kolektíve a potrebuje sa vymedziť , vyrovnať sa s tým že tento svet nie je ideálny, tak ako tomu veril až do povedzme dvanástich rokov. Chodievali sme do galérie, alebo sme na hodinách diskutovali o filmoch napríklad od Tarkovského, Formana a Záhrade, opisovali sme obrázky od Van Gogha alebo sme si vypočuli hokejový zápas z rádia počas hodiny francúzštiny. Budovali sa vzťahy,  jeden bol ateista, druhý evanjelik, tretí východne orientovaný a kde tu aj dáky katolíci, bol to mini „melting pot" priamo v procese vtedy ešte nedoceneného vyučovania. Títo ľudia si vedeli povedať prečo sa im páči alebo nepáči Nietzsche a Osho, prečo veria pravde Biblie alebo pravde vznešenej osemdielnej cesty, tak ako vedeli ísť zbierať len tak  smeti po vonku a podbeľ kdesi na lúku, prípadne na nočák na Kriváň, kde bola aj tak mizerná hmla a zima, no asi vďaka tomu sa to dá pamätať dodnes.

Dalo by sa azda na takomto mieste stáť v uzavretosti názoru a v úplne striktnom odmietaní myslenia iného človeka? Dalo..., ale bolo by to určite deštruktívne a len by to zmenšovalo hranice vnútra a otvorenosti človeka. Bol to priestor, kde sa človek nemusel báť, ale ani nemohol nejako víťazoslávne argumentovať, skrátka musel sa snažiť žiť. Práve ten život a jeho ovocie boli manifestom toho, kto ako vníma pravdu a to, že sa treba niekedy obzrieť späť a preskúmať to, ako bol doterajší čas využitý. Bola to taká príjemná facka, ktorá človeku ukáže, že ak chceme hovoriť o jednote, musia hlavne ľudia byť jednotný a ochotný diskusie v spoločnom zápase o pravdu. Som rád, že na Slovensku sú aj takéto stredné školy.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Niekedy z toho ide mráz po chrbte, ako keby sme sledovali naživo úpadok Západu

Aj keby sa naučil správať normálne, Donald Trump už je v klietke vášní, ktoré sám vyvolal.

EKONOMIKA

Päť dôvodov, prečo zdražejú poistky domov a áut o desiatky eur

Poisťovne budú platiť nový odvod.

KOMENTÁRE

Toto sú hriechy? Vlastniť spodnú bielizeň, topánky na opätkoch?

Ak nenájdeme spoločnú reč, dopadne to zle.


Už ste čítali?